Quo vadis štátna ochrana prírody na Slovensku?

Tento článok z decembra 2010, bol  uverejnený na mojom dnes už neexistujúcom blogu na sme.

Udalosti posledných dní mi zase troška rozdúchali jedno boľavé miestečko v duši, ktoré je niekoľko rokov studené ako psí čumák, aj keď na samom spodku tlie malý žeravý uhlík nádeje. Pracovala som ako krajinárka na Správe Národného parku Malá Fatra takmer osem rokov, odišla som v roku 2007 vyhasnutá, ubolená a znechutená z fungovania a ďalšieho smerovania celej štátnej ochrany prírody (tým myslím celý štátny aparát od odbornej organizácie s názvom Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky - ďalej ŠOP SR, cez orgány ochrany prírody – t.j. úrady životného prostredia, až po samotné ministerstvo životného prostredia).

Chýbala dlhodobá koncepcia, chýbalo zásadné riešenie kľúčových problémov - najmä dlhodobo nevyriešený vzťah ochrana prírody versus vlastníctvo pôdy v chránených územiach, chýbal zásadný postoj k otázkam výstavby a rozvoja v národných parkoch a chránených územiach v prospech ich ochrany, chýbal zásadný postoj k otázkam ochrany šeliem, všetko to boli len také hry na paragrafy – tančeky kto z koho. Chýbala skrátka dlhodobá vízia, ktorej výsledkom by mala byť skutočná efektívna a odborná ochrana prírody bez politického tlaku. My - radoví zamestnanci sme častokrát boli len bleskozvodom, či fackovacím panákom, kde si na jednej strane do nás udierali vlastníci pôdy a na druhej úrady. Bytostne sme pociťovali chýbajúcu podporu zo strany štátu.

Ako svetielko na konci tunela sa zo začiatku javil vznik jednotnej organizácie ochrany prírody (ŠOP SR) ktorá všetky správy chránených území zjednotila a zastrešila. Namiesto efektívneho riešenia pálčivých problémov sa však začala budovať byrokratická centralizovaná inštitúcia, ktorej fungovanie sa zvrhlo na produkciu ton papiera, nové uniformy, centralizovanie úkonov - skrátka obyčajná potemkinovská dedina pre plnenie záväzkov európskej únie s jalovými rečami. Do úplnej agónie dostalo túto organizáciu dovtedy priam nevídané spolitizovanie a celoplošné odvolanie riaditeľov v roku 2007.

S tohoročnými voľbami, s reštartom Ministerstva životného prostredia SR prišlo očakávanie zmeny. Lenže udalosti posledných dní svedčia o opaku, žiadna zmena sa zrejme nekoná (menovanie pána Jasíka bola dobrá voľba, ale za takých okolností, za akých mal viesť ŠOP SR bolo skutočne jediné východisko odísť so vztýčenou hlavou, koniec koncov to svedčí o prítomnosti jeho chrbtovej kosti). Choatická, nevýrazná a slabá ochrana prírody vyhovuje totiž každej politickej garnitúre. Slabá ochrana prírody totiž znamená viac betónu, viac poľovných trofejí, viac zjazdoviek, viac hotelov, viac a viac...

Pýtam sa, páni politici, budete mať guráž na to, aby ste urobili skutočnú zmenu? Pozreli sa do zahraničia (nemusíte ísť ďaleko - Poľsko, Čechy, Maďarsko) a videli ako má naozaj fungovať štátna ochrana prírody (a nemusí byť zákonite brzdou pokroku, ako je vnímaná u nás)? Odpolitizujete ochranu prírody a nahradíte ju odbornosťou a kvalifikovanosťou? Zrušíte byrokraciu a nahradíte ju efektivitou? Dáte jednotlivým správam chránených území kompetencie (vrátane štatútu orgánu ochrany prírody, či správu štátnych pozemkov), právnu subjektivitu, vlastný rozpočet a posilníte ich personálne? Máte na to guráž?

Naozaj je čas na zmenu. Pretože na kľúčové problémy sa roky zabúdalo a je načase, aby sa veci nazvali pravými menami a riešili sa skutočné problémy. Pretože naša príroda si to zaslúži a pretože naše deti si zaslúžia krásnu a neporušenú prírodu. A na koniec trocha egoizmu. Pretože bude mojou neskutočnou radosťou sa niekedy v budúcnosti a na staré kolená opäť vrátiť k práci, ktorú som milovala. K práci, ktorá nebola prácou, ale poslaním.

Gabriela Kalašova (Zvarová)

Pozn. Vrátila som sa, oveľa skôr ako sa naplnili tieto "požiadavky". Kto keď nie ja, kedy keď nie teraz.. chcem byť toho súčasťou a pričiniť sa, aby veci začali konečne fungovať.