Quo vadis (štátna) ochrana prírody na Slovensku? II.

Tento článok z februára 2011, bol  uverejnený na mojom dnes už neexistujúcom blogu na sme.

 Keďže v poslednej dobe niekoľko udalostí znova rozvírilo vody ochranárske, nedalo mi nepokračovať v mojom malom úvahovom miniseriáli. Hlavnou „kauzou“ bolo tzv. „zablokovanie“ konského póla na Štrbskom plese zo strany Lesoochranárskeho zoskupenia VLK.

Začnem najskôr tým, že sa stotožňujem s ich názorom, aby určité percento najmenej človekom ovplyvneného územia Slovenska bolo ponechané na samovývoj, bez akejkoľvek ľudskej aktivity. Z dôvodov vedeckých, výchovných, morálnych, náučných, etických, biologických, evolučných... Na Slovensku majú takéto plochy stanovený najvyšší (piaty) stupeň ochrany a jedná sa celkovo len o 1,9% územia Slovenskej republiky. Skúsenosti zo zahraničia (dokonca z „civilizovanej“ Európy, viď Bavorský les) ukazujú, že ponechanie určitej plochy na samovývoj nepredstavuje pre človeka mimoriadnu hrozbu, práve naopak.

Ak je raz Štrbské pleso súčasťou prírodnej rezervácie s najvyšším stupňom ochrany, nevidím jeden jediný dôvod prečo by sa mali po zamrznutej ľadovej ploche jazera preháňať a dupotať koníky, či skútre, alebo robil nejaký iný cirkus. Poviete si, je tam toho päť koní, pár ľudí, nič hrozné sa nedeje. Ale deje. Ide o princíp. Ak má teda táto plocha slúžiť na takéto účely, nech sa zruší jeho prísna ochrana a nech sa Štrbské pleso stane verejným klziskom, či ihriskom.

V súvislosti s udelením výnimky na uvedenú akciu sa zosypala spŕška kritiky na štátnych úradníkov a pracovníkov Štátnej ochrany prírody. Čudujem sa tomu, ale musím sa ich zastať. Ak je umožnenie takejto akcie v súlade so zákonom (zákon dovoľuje v odôvodnenom prípade udeliť výnimku), nečakám od úradu (resp. štátnej organizácie, ktorá vydáva pre rozhodovanie úradu odborné stanovisko) zázraky. Hovorí mi to vlastná bolestná skúsenosť.

Úrad nemôže jednoducho takúto žiadosť bezdôvodne zamietnuť, len preto, že sa jedná o zakázanú činnosť. A je to legitímne, berte to z opačnej strany - uvedomujete si akú by mal úradník moc? Som žiadateľ, prírodu mám na háku, idem na úrad pýtať si povolenie. Ochrana prírody na rozdiel od iných zložiek životného prostredia nemá jasne definované normy. V prírode fungujú zložité systémy a nikdy presne nevieme, čo ten či onen zásah spôsobí. Jediné, čo vieme stopercentne je, že ak zasahovať nebudeme, prírodu nepoškodíme. V takejto súvislosti veľmi rada citujem myšlienku Arne Naessa (nórsky filozof a zakladateľ „hlbokej ekológie“ ), ktorý povedal, že môžeme desaťročia vedecky skúmať vplyv ropy na planktón, ale už dnes vieme povedať, že vylievanie ropy do mora spôsobí jeho zničenie. Tento tzv. princíp predbežnej opatrnosti patrí k základným princípom v ochrane životného prostredia.

Ale vráťme sa k nášmu úradníkovi. Ak nebudú jasne zadefinované pravidlá, ľahko sa môže stať, že jeden úrad raz rozhodne tak, raz onak, druhý úrad v inom území zase inak. Veta „v odôvodnenom prípade je možné udeliť výnimku“ je záludná. Nehovoriac o tom, že výnimka zo zákona o ochrane prírody je v našom potemkinovskom systéme degradovaná na súhlas. Kto za to môže? Žeby úradníci? Ak by to zákon nedovolil vôbec, bolo by po starostiach so zlyhaním ľudského faktora. Tento inštitút v zákone o ochrane prírody by sa mal jednoducho zrušiť. A bolo by po problémoch. Jednak by sa zamedzilo špekuláciám a jednak by bola opora v zákone v prospech ochrany prírody aj pre úradníka, ktorý môže konať len v medziach zákona a tak, ako mu zákon ukladá.

Toto však musí byť dané jasným politickým rozhodnutím, že takéto územia na Slovensku chceme a chceme ich zachovať neporušené aj pre budúce generácie. Nehovoriac o národných parkoch, kde je síce určitá ľudská aktivita prípustná, ale stále predstavujú naše najvýznamnejšie prírodné dedičstvo, v ktorom je (mala by byť) podľa zákona ochrana prírody nadradená nad ostatné činnosti. Treba si uvedomiť, že ochrana prírody je celospoločenská objednávka a navyše v ústave je zakotvené aj právo na priaznivé životné prostredie.

Toto je možné jedine za predpokladu definitívneho rozťatia gordického uzla, ktorým je vysporiadanie sa s neštátnymi vlastníkmi pozemkov. To znamená, že štát by sa mal demokraticky akceptovateľným spôsobom dohodnúť s vlastníkom (výkup, výmena, odškodnenie a podobne). Minimálne  by však pozemky v rezerváciách s najprísnejšou ochranou mal vykúpiť a postarať sa o to, aby tam nikoho nenapadlo nejaký ten večierok organizovať. Štát ako vlastníka neriešim, už som sa stretla s názorom, že aj štát je vlastník a mal by byť odškodený, ale to mi príde, s prepáčením, ako maniodepresívna schizofrénia. To komentovať nebudem.

Viem, teraz si každý povie baba naivná, kde žije, je kríza a chce sypať peniaze do niečoho tak nerentabilného, ako ochrana prírody, ale aj na to mám odpoveď. V susednom Rakúsku sú národné parky ukážkou prepojenia ochrany prírody a regionálnej ekonomiky, kým na Slovensku sa označujú za brzdu ekonomického rozvoja. Čo tak zostaviť odbornú komisiu, ktorá by zahraničné modely posúdila a aplikovala na naše pomery, následne by sa vykonal audit, pripravila transformácia, zrealizovala reforma?

Ale kým bude mať niekto guráž, alebo povedzme si na rovinu rovno gule, takto politicky rozhodnúť o osude našich chránených území a zároveň problémy jasne pomenovať a následne efektívne riešiť, národné parky sa stanú lunaparkami, telocvičňami a podobne, rezervácie prestanú byť rezerváciami. Pretože o problémoch netreba donekonečna rokovať, ale ich riešiť.

Ilúzie si však nerobím, to ma už prešlo pre niekoľkými rokmi. Som presvedčená, že tento chaos niekomu sakramentsky vyhovuje a je jedno, ktorá farba (modrá, červená, či modro-zelená) je momentálne pri moci. Obávam sa však, že úsilie hŕstky ochranárov (či už tých „štátnych“, alebo „mimovládnych“), ktorí sa napriek katastrofálnym podmienkam stále snažia poctivo prírodu mapovať, monitorovať, zachraňovať a skúmať,  výjde nazmar.

P.S. Bolo by zaujímavé, ako by dopadlo také všeľudové hlasovanie - referendum o tom, či ochranu prírody chceme, alebo nie. Možno by sme boli nakoniec sami prekvapení, že my vlastne tie národné parky ani nechceme. Alebo áno?